Princíp puberty
Ilustrčné foto: finsprings
Raz večer, ako ostatne aj po iné večery, sa môj syn dotiahol v pyžame, bosý a čulý ako rybička, so smrteľne vážnym výrazom v očiach. Kým som ho stačila vyhnať do postele vyhlásil s dôležitosťou ministerského predsedu, že mi musí niečo povedať. Tušila som poznámku v žiackej, tak som sa, ako psychológovia radia, zatvárila čiastočne neutrálne, čiastočne povzbudivo a čakala som.
„Ale ja sa ťa vlastne chcem niečo spýtať,“ začal.
„Pýtaj sa,“ odvetila som odhodlane v nádeji, že sa nespýta, kto bol tohto roku dedom Mrázom.
„Mami, na akom princípe je založená puberta?“
Vydýchla som si, veď moje dedomrázovské inkognito zostalo nedotknuté, no zároveň som sa zdesila, lebo som si spomenula na tvrdenie istej odborníčky, že dieťa sa spytuje len na to, čomu rozumie. Vzápätí sa ma však zmocnili pochybnosti. Ak rozumie, prečo sa spytuje? Ak sa spytuje, musím mu odpovedať. Ak odpovedať, tak pravdivo a zároveň prístupne jeho ôsmim rokom. Aby všetko pochopil náležite, nie naopak. Ibaže som si ani za svet nevedela spomenúť, aké sú vysvetľovacie náležitosti pre osemročného mládenca.
„Nuž,“ zatvárila som sa múdro, „či je to akurát princíp, neviem, ale malý človek sa vtedy mení.“
„Na veľkého človeka?“
„Tak akosi, ibaže rastie nielen on, ale aj všeličo v ňom a na ňom.“
„Aj na mne vyrastie?“
„Aj.“
„A čo?“
„No napríklad brada,“ vynašla som sa.
„Aha, tak aj Roman z tréningu už asi má tú pubertu. Minule nám ukazoval vlasy pod nosom,“ uspokojil sa môj potomok a pobral sa do postele. O chvíľu už spokojne odfukoval.
Zato ja som sa na posteli prehadzovala ako ryba na suchu. A puberta ma strašila v každom kúte bez ohľadu na to, či som mala oči dokorán, alebo som sa tvárila, že nič nevidím.
Všetky prístupné pedagogické, psychologické a iné »ické« príručky zdôrazňovali, že k výchove treba pristupovať zodpovedne. Nemala som dôvod túto požiadavku nerešpektovať, nuž som si povedala, že si musím premyslieť najlepšiu stratégiu a zaujať pri zodpovedaní otázky o puberte taktický postoj. Dieťa je duša citlivá, nemožno naň ísť zhurta. Vymyslela som teda pohár mlieka o piatej (lebo čaj syn akosi nerád).
Namiesto do perín som sa v noci hrúžila do štúdia príslušnej literatúry a hľadania dotyčného princípu. Aby som citlivej detskej duši a poézii v nej učinila zadosť, nakúpila som v cukrárni zákusky a mliečny koktail, a keď som sa z práce dotiahla domov, pustila som sa do upratovania. To aby sa poetické posedenie nad princípom puberty odohrávalo v estetickom prostredí. Kým sa dieťa vráti z družiny, stihnem aj naservírovať a naaranžovať kvety, aby bola atmosféra dokonalá. S kýbľom po boku a handrou v ruke som si ešte opakovala, ako začnem, aby som dosiahla patričný účinok, keď vtom ktosi zazvonil. Bola som rozhodnutá vystrnadiť akúkoľvek návštevu, lebo hľadanie princípu dospievania sa mi videlo dôležitejšie ako hocičo iné. Vo dverách však stál môj syn. Udychčaný, spotený, sveter mu visel z tašky, šál z rukáva.
„Mami, ahoj! Chytro! Ideme s chalanmi na klzko, úlohy už mám, neboj sa, nič sa mi nestane.“
„A prečo sa vyzliekaš?“ spytujem sa zmeravená i sklamaná, že moje veľké prípravy vyšli navnivoč.
„Lebo už nebudem nosiť tie dlhé spodky! Všetci by sa mi smiali, že som ešte malý.“
„A nie si?“
„No dovoľ!“ skoro sa urazil, a kým som sa stačila spamätať, vlepil mi pusu kamsi na nos, zabuchol dvere a ja som zostala stáť ako soľný stĺp.
Poézia, ktorú som tak prácne vyrábala, zostala v kýbli, spodky na zemi a mne bolo do smiechu i do plaču. Až kým som si neuvedomila, že som vlastne objavila princíp puberty: začína fungovať, keď sa chlapča začne vyzliekať z dlhých spodkov. Vzápätí s ním možno bude treba riešiť chlapské problémy.