Odvážila som sa na vianočnú prechádzku a vo vzdialenosti dvoch zastávok električky od domu som zrazu pocítila intenzívny žblnkot v črevách. Čo teraz? Musím sa prestať hýbať a blahorečiac vynálezu mobilov si zavolať taxík. Kým však príde, a netrvá to ani päť minút, je neskoro…
Pracujem na vysokej škole a občas sa pýtam študentov, čo je to sloboda. Približne šesť zo siedmich mi raz odpovedalo – to znamená, že môžem robiť, čo chcem. Jeden zo siedmich, a po druhom nádychu ešte jeden z tých šiestich, spomenuli aj to, že to znamená – môžem robiť, čo chcem, kým neporušujem slobodu niekoho druhého.
Obávam sa, že došlo k hlbokému ohrozeniu demokracie. Viac ľudí z môjho okolia než by mi bolo milé, má totiž celkom iné názory ako ja. A čo je nielen demokraciu ohrozujúce, ale až životu nebezpečné, nielenže majú iné názory, ale rozhodli sa podľa nich žiť.
Raz večer, ako ostatne aj po iné večery, sa môj syn dotiahol v pyžame, bosý a čulý ako rybička, so smrteľne vážnym výrazom v očiach. Kým som ho stačila vyhnať do postele vyhlásil s dôležitosťou ministerského predsedu, že mi musí niečo povedať. Tušila som poznámku v žiackej, tak som sa, ako psychológovia radia, zatvárila čiastočne neutrálne, čiastočne povzbudivo a čakala som.
„Ale ja sa ťa vlastne chcem niečo spýtať,“ začal.