Nežiaduce
Bolo to roku 2018, členok bolel a bolel, chodiť sa dalo len krivkajúc a ja nie a nie prísť na príčinu. Svitlo mi, až keď som si v schránke našla prvý veľkonočný pozdrav – na vine je Veľká noc. Bola na obzore už o týždeň a ja som si zmyslela nahradiť nevkusné veľkonočné pozdravy súčasnosti vlastnými snímkami krásnych poniklecov z Devínskej Kobyly.
Vo fotoslužbe s mojimi snímkami nemali problém a v piatok, hodinu pred záverečnou volali, že fotky ponikleca sú hotové. Veľký piatok, keď s výnimkou dopravy a bohoslužieb všetko zastane, bol o týždeň, takže aby pri spomalených službách našej pošty prišli moje pozdravy včas, musela som si riadne švihnúť. Švihala som razantne, takže mi v centre mesta ustupovali z cesty aj účastníci vtedajšieho pochodu za slušné Slovensko. Neustúpila však koľajová výhybka električky. Noha mi do nej vkĺzla ako do dobre rozchodenej topánky. Zjajkla som, s hromžením ju vydrapila a krívajúc sa hnala ďalej. Vyzdvihnúť fotky, napísať pozdravy aj ich ešte aj poslať som stihla; rozchodiť boľavú nohu nie. Ani do sviatkov, ani po nich, ani s babskými radami ani bez nich, ani nijako. A tak, čo ako sa tomu vyhýbam, neminula ma návšteva lekára. Okrem röntgenovania, bandážovania a ortézovania nasledoval aj predpis na liek proti zápalu a jeho rýchle vrátenie do lekárne. Stačili totiž dva dni užívania a pribudlo rýchle krívanie na krátke trate. Najprv s menšími prestávkami, potom nepretržite. Kedysi mi vysadenie liekov, s ktorými sa môj organizmus nepohodol, stačilo. Tentoraz možno vyprovokovali aj čosi ďalšie, a trápenie pokračovalo. Roky…
Nežiaduce zážitky
Odvážila som sa napríklad na vianočnú prechádzku a vo vzdialenosti dvoch zastávok električky od domu som zrazu pocítila intenzívny žblnkot v črevách. Čo teraz? Musím sa prestať hýbať a blahorečiac vynálezu mobilov si zavolať taxík. Kým však príde, a netrvá to ani päť minút, je neskoro. Taxikár však má pochopenie, nohavice zatiaľ držia a „vďaka“ covidu ma od neho navyše oddeľuje igelit. Hádam to prežije.
Inokedy si v nákupnom centre (chodím len do tých s toaletami) vyberám tovar, vtom mi skrúti vnútornosti a je mi jasné: po vecko bez úhony nedôjdem, volám syna a s vierou, že kým príde, liačku z čriev ustojím, zmeraviem uprostred predajne ako soľný stĺp. Zbytočne. Vlna kŕčov za vlnou sa valí a spúšťa sa prietrž čriev. Syn s autom je zatiaľ v nedohľadne, kým príde, musím si pomôcť sama. Hlboký nádych, pomalý výdych, krok sun krok, suniem sa k toaletám ako slimák, vozík s nákupom nechávam svojmu osudu.
Ešteže mám čierne nohavice, ešteže toaleta v nákupnom centre nie je obsadená, ešteže je inteligentne vybavená nielen toaleťákom, ale možno ako jediná v meste nečakane – aj umývadlom... S úľavou konám čo treba, tentoraz už mimo nohavíc, opatrne sa vyzliekam, čistím, naťahujem si rezervné gaťky, bez ktorých sa už dlho neodvážim vyjsť z domu…
Foto: MartaM
To však boli tie lepšie prípady. Také prietrže sa opakovali v najnemožnejších časoch na najnemožnejších miestach, v noci ma vystreľovali z postele, cez deň, ak bolo treba niekam ísť, nútili ma nejesť ani nepiť. Opakované testy a vyšetrenia gastrosústavy nepreukazovali nič mimoriadne. Nebyť tých hmatateľných a cítiteľných dôkazov už-už by som bola sama seba podozrievala, že som hypochonder. Aj mi to niektorí lekári naznačovali. Trvalo tri a pol roka, kým jednému z nich napadlo urobiť cielený test na konkrétne ochorenie, ktorý preukázal, že si nevymýšľam. Dostala som lieky, ktoré pomohli a ja sa už pred obchodom z domu nebojím najesť. Možno mal pán primár toľko pochopenia preto, že (hádam tak ako každý z nás) keď som mu opisovala svoje trápenie, vedel, o čom hovorím. Viac sa o tom dozviete v príbehoch Oxford a Georgína.
Nežiaduce účinky
A ja len dúfam, že sa pre mňa pri ďalšom trápení, hoci tentoraz z opačného konca, nájde riešenie skôr ako po troch a pol roku. Totiž – od osudného piatka, keď môj beh za vlastnými veľkonočnými pohľadnicami pokračoval triapolročným nedobrovoľným rýchlym behaním na krátke trate, prišla piata Veľká noc, pri ktorej sa síce už zaobídem bez rezervných gatiek v kabelke, ale pre zmenu so sebou musím nosiť zásobu hašleriek. Prečo? Už niekoľko mesiacov ma v najnemožnejších situáciách chytajú dusivé záchvaty kašľa, pre ktorý ma možno budú chcieť susedia čoskoro vysťahovať z paneláka. Po polročnom kašlaní, chrchlaní a zúfalých pokusoch svojho hrdla dostať von chuchvalce hlienu mám síce konečne diagnózu aj lieky, lenže nezaberajú.
A tak, aby sa susedia aspoň trochu vyspali, sedávam po nociach pri knihách alebo pracujem pri počítači a cmúľam hašlerky. Jedna vydrží tak desať minút, takže kým je už aj moje zahlienené hrdlo také unavené, že sa s chuchvalcami hlienu na chvíľu zmieri a mne sa nadránom podarí zaspať, spotrebu mám veľkú…
Nechcite vidieť, čo so mnou hašlerky urobili. Tiež to nechcem vidieť, tak zrkadlo radšej obchádzam. Šaty sa však obísť (ale pomaly ani obliecť) nedajú. A tak, hoci sa nežiaduce účinky hašleriek snažím nevidieť, viem: tak ako každý liek, aj ony nielen uľavujú. Zostáva mi iba tíško dúfať, že utrafenie lieku na hlienové záplavy nebude, tak ako pri tých črevných, behom na priveľmi dlhú trať.