Prebrané z týždenníka Slovo č. 31-32/2009

Pocta ignorancii

Už sa vám stalo, že niekto obhadzoval balkón zvyškami zo svojej domácnosti?

Nechal pred vaším domom nejaký fešák o polnoci naštartované auto (naladené tak, aby čo najviac hučalo), samozrejme, s rádiom pusteným tak, aby ešte prehlušilo motor?

Viezla sanitka vášho blízkeho a väčšina áut jej napriek pustenej siréne a majáku neuhla, takže tomu blízkemu museli amputovať končatinu alebo dokonca zomrel, lebo sa dostal do nemocnice o dve minúty neskôr, než bolo treba?

Videli ste, ako rodičia napadli učiteľa, lebo si myslia, že vzdelanie má vložiť učiteľ do študenta ako stolár vstavanú skriňu do spálne?

Videli ste, ako rodičia nadávajú svojmu dvoj-trojročnému dieťaťu preto, lebo nerozumie tomu, že práve v tej chvíli im má dať pokoj?

 

Pracujem na vysokej škole a občas sa pýtam študentov, čo je to sloboda. Približne šesť zo siedmich odpovedalo, že to znamená – môžem robiť, čo chcem. Jeden zo siedmich, a po druhom nádychu ešte jeden z tých šiestich, spomenuli aj to, že – môžem robiť, čo chcem, kým neporušujem slobodu niekoho druhého.

Keď som bol zhruba pred rokom a pol na koncerte s názvom „Pocta slobode“, moderátor v úvodnom prejave okrem iného povedal, že pred dvadsiatimi rokmi sme všetci, čo sme tu, túžili po slobode. Pozrel som sa na päťročné dieťa, ktoré práve prechádzalo okolo, potom na obecenstvo a  odhadol som, že asi štvrtina ľudí na koncerte má menej ako dvadsaťpäť rokov...

 

Koncert bol na Devíne, na ideálnom mieste – jednak kvôli spomienkam, jednak preto, že tvar nádvoria umožňuje prakticky všetkým dobrý výhľad.

Výber vystupujúcich bol naozaj excelentný. Keď pani Kubišová zaspievala Modlitbu pre Martu, ľudia sa dvihli z trávy, lebo to nebola chvíľa na potlesk po sediačky. Veľa ľudí sa už neposadilo. A vtedy som opäť pocítil to, čo sa u nás považuje za slobodu.

„SADNÚŤ! SADNÚŤ!“

Všetko – dokonca aj jedno slovo – sa dá povedať nespočetným množstvom spôsobov. Toto znelo ako nadávka, odsúdenie a trest zároveň. Už dve hodiny sme sedeli na zemi, a za nami sedeli ľudia, ktorí boli rozhodnutí nevstať, kým sa koncert neskončí.

V jednej knihe som čítal, že ľudia so zbraňou v ruke sa väčšinou nezaťažujú podstatnými menami alebo zámenami, stačia im neurčitky. Títo ľudia oslavovali slobodu. Neprekážalo im, že od stánku s občerstvením je ustavične počuť hluk mnohých rozhovorov – na tomto koncerte im prekážalo to, že sa museli postaviť. Bolo to obmedzenie ich pohodlia. Neviem, kto boli, ale som si istý, že nemali zápal vaječníkov, ani prostaty, možno ani obličiek. Od zeme totiž začínal vanúť večerný chlad.

 

Picture by Feggy art

Na tom koncerte sme oslavovali slobodu. Tuším iba horolezec Zolo Demján však spomenul niečo v tom duchu, že okrem toho, že sme sa k slobode dopracovali, treba sa v nej ešte naučiť žiť. Zatiaľ to vyzerá tak, že si príliš veľa ľudí myslí, že sloboda je najmä možnosť ignorovať všetky záujmy okrem svojich.

Opadáva vám omietka, lebo sused hore používa kuchyňu na vyrážanie tesnenia? To je v poriadku, máme slobodu, môžu si vo svojom byte robiť, čo chcú.

Nemôžete spať, lebo pipka z vášho vchodu si pred vaše otvorené okná chodí v lete pod zámienkou venčenia psa vybaviť nočné telefonáty? Ona vám vysvetlí, že nemôže ísť na druhú stranu domu, kde nie sú spálne, lebo tam jej pes vždy niečo zožerie a potom „strašne serie“. (To je citát; uznajte, že s takým prejavom som ju nemohol označiť ako slečnu). A okrem toho, je to jej pes, môže venčiť, kde chce...

Prekáža vám, že vaše deti chodia do školy s faganmi, ktorí nemajú takmer nijaké sociálne návyky? Aj oni môžu slobodne chodiť do tej istej školy, a ich rodičia chodia nadávať učiteľom za zlé známky svojich detí.

Prekáža vám, že menšiny si presadzujú používanie svojho jazyka, ale neprekáža vám, že jazyk, ktorý chcete používať vy zaniká, lebo ho už takmer nikde nemožno počuť v ako-tak čistej podobe? To je sloboda. Každé súkromné médium predsa môže môže zamestnať koho chce. A ten ktosi môže slobodne hovoriť ako chce.

 

Nechcem nikoho presviedčať, že tu pred rokom 1989 bola sloboda. Ale možno by bolo lepšie, keby sme si ju neboli vyštrngali, ale vybojovali. V boji by sme si totiž možno boli všimli, že máme spolubojovníkov.